Domov

Rozpis sv. omší

Milí farníci a milí pútnici,
s mnohými z Vás sme sa spoločne stretli na púti k Panne Márii Karmelskej. Pomodlili sme sa, prosili o ochranu a pomoc Pannu Máriu. Slávnostní kazatelia slávili sv. omše, povzbudili nás vo viere a tiež trpezlivo slúžili pri vysluhovaní sviatosti zmierenia…
V polovici augusta Vás všetkých srdečne pozývame na druhú letnú púť do Domaniže – PÚŤ K PANNE MÁRII NANEBOVZATEJ. Bližšie informácie a podrobnejší program uvádzame na plagáte.

Počas pútí sa viacerí z Vás pýtajú na informácie ohľadom histórie kostola, oltárov, na škapuliar a jeho význam …. V nasledujúcom článku sa dozviete odpovede na tieto i mnohé ďalšie témy.

KOSTOL SV. MIKULÁŠA BISKUPA V DOMANIŽI – HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ

PÚTNICKÝ A PRIVILEGOVANÝ CHRÁM

„Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ (Zjv 21, 3)

Poznávajme toto sväté miesto, ktoré tu stojí od vekov, aby sme si ho zamilovali a mohli opakovať slová Písma: „Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho…“ (Ž 122)

Pri tomto poznávaní sa nechajme viesť hodnovernými informáciami, ktoré sme čerpali z kánonických vizitácií (KV) domanižskej farnosti z rokov 1728, 1766, 1798, 1803, 1815 a 1831 a novodobých faktov.

Rímskokatolícky Kostol svätého Mikuláša biskupa bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku č. ÚZPF – 710/1.)

Rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša biskupa stojí na južnom okraji obce v pomerne prudkom svahu na úpätí vŕšku Leska. Vypína sa ako dominanta na strategicky najvýhodnejšom mieste, nad údolím, už mimo zástavby obce, obkolesený mohutnými viac ako dvestoročnými lipami (lipy boli vysadené pravdepodobne v období, keď sa uskutočnila veľká prestavba kostola a cintorína v roku 1784 za účinkovania farára Andreja Fedoru). Areál kostola so zvyškami historického cintorína vymedzujú zbytky múrov bývalej ohrady z lomového kameňa, ktorá sa zachovala iba v torze. Sprístupňovali ho tri brány, miestne nazývane „blianky“, z ktorých dve slúžia dodnes. Severozápadná brána, ktorá bola obrátená k obci, bola v druhej polovici 20. storočia (1968) v rámci vnútornej rekonštrukcie kostola (nová dlažba, lavice, kúrenie, osvetlenie) nahradená monumentálnym kamenným schodiskom s nástupom od starej farskej budovy (baroková budova z roku 1775, ktorú dal postaviť kňaz Andrej Fedor z peňazí obyvateľov domanižskej farnosti a spolupatróna grófa Révaja, stojí už 250 rokov).

Podľa KV z roku 1766 patrónom kostola aj farnosti bol od začiatku svätý Mikuláš – biskup z Myry (dnes južné Turecko). Už v mladosti bol povestný pre svoju dobročinnosť, z jeho života je známa epizóda keď dal nepozorovane v  noci trom chudobným dievčatám veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa odvodzuje aj zvyk dávať deťom potajme darčeky v predvečer sviatku svätého Mikuláša. Pozostatky Mikuláša boli prenesené z Myry do juhotalianskeho mesta Bari, kde sú dodnes uložené v kostole, ktorý je zasvätený tomuto svätcovi. Jeho znakom je evanjeliová kniha a na nej tri jabĺčka. V našom kostole je na bočnom oltári socha svätého Mikuláša a v presbytériu ako vitráž na okne.

V prvej písomnej zmienke o obci Domaniža z roku 1268 sa už spomína existencia kostola, fary a kňaza Godislava. Domaniža teda patrí medzi najstaršie farnosti niekdajšieho rozsiahleho trenčianskeho archidiakonátu. Cez mestečko Domaniža prechádzala obchodná tzv. Dukátová cesta, ktorá mala veľký vplyv a význam pre jeho rozvoj počas celého stredoveku.

Najstaršia stavebná konštrukcia zachovaná v murivách kostola bola archeologicky zistená na východnej strane  objektu pod základmi svätyne a severne od nej vo väzbe na sakristiu. Múry boli mohutné, široké až 230 cm, datované do začiatku 13. storočia, pravdepodobne to bola strážna veža.

Strážnu vežu vystriedala výstavba objektu na kruhovom pôdoryse – rotundy, ktorá podľa zachovaných architektonických článkov bola reprezentatívnou a pomerne monumentálnou stavbou, zakončená kupolou. Dátum jej vzniku by sme na základe zachovaných prvkov mohli datovať okolo polovice 13. storočia – počas tatárskeho plienenia (1241-1242).

Ďalšou etapou existencie kostola bola výstavba gotického kostola s obdĺžnikovou loďou, prestavanou vežou a novou svätyňou, ktorá nahradila pôvodnú rotundu. O dobe, kedy bol gotický kostol dostavaný, možno usudzovať podľa neskorogotického ostenia (vzhľadu) portálu v západnom múre veže a datuje sa do druhej polovice 14. a začiatku 15. storočia. Do tohto obdobia môžeme zaradiť aj kamennú gotickú krstiteľnicu (používala sa ešte na prelome 18. a 19. storočia), dnes zamurovanú v nike v podveží a maľovaný konsekračný kríž na severnej strane lode kostola. Konsekračný kríž bol reštaurovaný v roku 2014 reštaurátorom Mgr. Art. Rudolfom Borošom z prostriedkov grantu MK SR a farnosti. Taktiež do tohto obdobia spadá aj stavba staršej z dvoch krýpt na južnej strane lode. Prístup do krypty bol pôvodne otvorom z lode kostola, prekrytým kamennou platňou. Táto krypta patrila rodine Kardošovej, jednej z najstarších známych rodín v Domaniži. Prestavbu svätyne na novú možno datovať do včasno-renesančného obdobia, pravdepodobne do druhej polovice 16. storočia – do doby určitého rozmachu Domaniže, kedy nadobudla postavenie mestečka s trhovými právami potvrdenými dekrétom Ferdinanda I. z roku 1559. Mali tu majetky Draškovičovci, Illesházyovci a Esterházyovci.

V prvej polovici 17. storočia došlo k významnej prestavbe kostola, ktorá mu do značnej miery vtlačila dnešnú charakteristickú podobu – dostavba sakristie a jej prepojenie s loďou kamenným portálom, postavenie dnešného oltárneho stola, osadenie mramorovej dosky ako mensy (pôvodne to bola náhrobná doska Františka Turzu -/+ 1574, prenesená z krypty rím. – kat. kostola z Bytče). Nad portálom do sakristie je osadený epitaf Gašpara Kardoša a jeho manželky Justíny Nagyovej pochádzajúci z roku 1606, obaja boli pochovaní v krypte domanižského kostola. Je na ňom citácia z Knihy Jób 12, 23-27. Nad týmto epitafom sa podľa KV z roku 1798 nachádzal ešte ďalší epitaf z dreva červenej farby, ktorý znázorňoval výjav z Golgoty: kríž Ukrižovaného a tri postavy pod krížom – Panna Mária, apoštol Ján a Mária Magdaléna. V spodnej časti bol erb rodiny Sádeckých. Epitaf dal vyhotoviť Mikuláš Sádecký v roku 1682, tento sa však nezachoval.

V 17. storočí počas stavovských povstaní v Uhorsku sa do Domaniže dostali aj povstalecké evanjelické vojská. V roku 1605 niekoľkokrát obsadili hrad, mestečko, farský úrad a kostol. Všetko obyvateľstvo mestečka Domaniža muselo prestúpiť na evanjelickú vieru, rovnako aj domanižský farár (alebo musel odísť z fary).

V tomto nepokojnom období boli patrónmi kostola príslušníci uhorského rodu Esterházyovcov, ktorí realizovali významnú prestavbu kostola, ktorá mu dodnes, najmä v interiéri vtlačila charakteristickú podobu. Vznešený pán  Wolfgang Esterházy ako patrón „ECCLESIE“ v roku 1643 kostol rozšíril prístavbou presbytéria, zväčšením centrálnej svätyne a postavil kryptu pod svätyňou (KV r. 1728), svätyňu zaklenul kupolou s nádhernou nástennou maľbou, ktorá predstavuje vzývania k Panne Márii. Zároveň je v kupole zobrazený aj erb rodu Esterházy (Esterházyovci ukončili svoje panovanie v Domaniži takmer po 300 rokoch náhlou smrťou posledného majiteľa Jána Esterházyho). Tieto fresky priamo nadväzujú na obraz Korunovanie Panny Márie a sošku Panny Márie Kráľovnej, ktorá je na vrchole oltára. Anjeli na rozvinutých stuhách predkladajú invokácie – vzývania k Panne Márii Kráľovnej. Fresky boli vyčistené počas vymaľovania kostola v roku 2018. Chrámová loď bola ukončená klenbou s bohatou štukovou výzdobou, biele ornamenty na okrovom podklade. Po stranách boli okrídlené hlavičky anjelov.  Pristavená bola veža s ihlanovitým ukončením, exteriérový prístup na vežu z južnej strany a s tým spojená úprava podvežia. Zväčšenie priestorov svätyne súviselo nielen s nárastom počtu obyvateľov v mestečku Domaniža, ale aj so skutočnosťou, že šľachta nechcela sedieť v jedných priestoroch s chudobným poddaným ľudom. Čiastočne sa takéto „rozdelenie na urodzených a poddaných“ zachovalo až do začiatku 70-tych rokov 20. storočia, pretože v presbytériu kostola bola umiestnená tzv. barónska lavica (lavica barónky Melánie Schwaben Durneiss, rod. Revický, patrónky kostola, 1913-1944), v ktorej sedávali počas bohoslužieb menšie dievčatá. Bola vyvýšená, po bokoch s dvierkami. Tú si pamätajú ešte aj dnešné šesťdesiatničky.

V roku 1643 postavili v novej svätyni skvostný trojetážový rannobarokový hlavný oltár, vysoký 12 metrov, z tohto obdobia pochádzala aj väčšia časť mobiliáru kostola, ktorá sa, žiaľ, po ďalších prestavbách nezachovala.

Hlavný oltár  zasvätený k úcte Nanebovzatej Panne Márii je polychrómovaná drevorezba, stĺpová architektúra. V strede oltára bol pôvodne obraz Klaňania sa Troch kráľov, dnes je tam obraz Nanebovzatia Panny Márie. Medzi stĺpmi po bokoch sú sochy svätých kráľov – sv. Štefana a sv. Ladislava. V hornej časti oltára je obraz Korunovania Panny Márie a sochy sv. Barbory, sv. Kataríny a neskorobaroková plastika Madony – Panny Márie Kráľovnej z druhej polovice 18. storočia. Tieto tri drevené plastiky boli zreštaurované z prostriedkov zamestnaneckého grantu VÚB – Poklady môjho srdca v roku 2008. Zvláštnosťou oltára je skutočnosť, že oltárny obraz Nanebovzatia Panny Márie sa odsúva a tak vzniká priestor, ktorý slúžil ako Boží hrob na Veľký piatok a Bielu sobotu alebo v čase Vianoc na jasličky. V strede oltára je relikviár, kde sú uložené relikvie mučeníka sv. Placida, tiež panny a mučenice sv. Viktórie. Tento relikviár posvätil 28.3.1736 Emericius Esterházy. Hlavný oltár je bez väčších zmien totožný s oltárom z roku 1643, pôvodný však bohatší na výzdobu. V spodnej časti oltára je bohato zdobená ornamentika okolo mena MÁRIA. Reštaurátori hovoria o objave nielen slovenského, ale aj stredoeurópskeho významu, pretože podobných renesančno-barokových malieb sa vyskytuje už málo. To sa týka obrazov, ale aj malieb na ambitových dverách oltára. Výskum a reštaurovanie Hlavného oltára bolo realizované v priebehu rokov 2006-2010 z prostriedkov farnosti, z grantu MK SR Obnovme si svoj dom, spoluúčasti obce, prostriedkov miestnych podnikateľov a drobných darcov. Znovu nainštalovaný bol v roku 2010 reštaurátorom Mgr. art. Jozefom Klechom. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ocenilo reštaurátorské práce  na tomto oltári aj udelením ceny „Kultúrna pamiatka roka 2010“. Obrazy reštaurovala akademická maliarka Danica Stojkovičová.

Druhý zásah do pôdorysu chrámu bol za pôsobenia farára Andreja Fodoru v roku 1784, kedy bola pristavená dnešná sakristia a veža dostala terajší cibuľovitý tvar, na severnej strane chrámovej lode boli zriadené nové dvere pre veriacich z Kardošovej Viesky. Dvere slúžili do roku 1940, dnes sú už zamurované, ale z vonkajšej strany kostola je priznaný portál dverí, nad ktorým je vyznačený rok prestavby 1784. Od prvopočiatku bol hlavný vchod do kostola zo západnej strany jedinými dverami, ktoré slúžia dodnes a ich pôvod sa datuje do poslednej tretiny 18. storočia.

Podľa kanonickej vizitácie z roku 1798 boli v kostole dva bočné oltáre, dnes je iba jeden zasvätený Panne Márii Škapuliarskej (Karmelskej) v bočnej lodi kostola (pôvodný oltár k úcte Panny Márie Škapuliarskej bol na mieste, kde je dnes socha sv. Jozefa a druhý bočný oltár bol na mieste dverí do sakristie a zasvätený sv. Mikulášovi). Dnešný bočný oltár je jednoetážový rannobarokový oltár, polychrómovaná drevorezba a stĺpová architektúra. V strede je socha Panny Márie Karmelskej, po bokoch sú barokové sochy biskupov sv. Martina, sv. Mikuláša – patróna kostola. Sochy biskupov pochádzajú z bočného oltára, ktorý bol v kostole postavený už v roku 1701. Na etáži uprostred je obraz sv. Jozefa a po stranách sú sošky štyroch evanjelistov: sv. Matúša, sv. Marka, sv. Lukáša a sv. Jána. Na bočnom oltári je relikviár s relikviami sv. Donáta, sv. Vitalia a sv. Benigna. Sú to svätci prvých storočí cirkvi. Reštaurátorský výskum a následné reštaurovanie tohto oltára sa realizovalo v priebehu rokov 2006-2010 z prostriedkov farnosti, z grantu MK SR, za spoluúčasti obce. Zreštaurovaný oltár inštaloval v júli 2010 pán Jozef Klech, ktorý mal bezprostredne potom vážne zdravotné problémy, následkom ktorých 4.8.2010 zomrel.

Sviatok Panny Márie Karmelskej Škapuliarskej sa uctieva v našej farnosti vždy v nedeľu po 16. júli, ako pútnické miesto od roku 1741.

Kazateľnica umiestnená na severnej stene chrámu je postavená v barokovom slohu v prvej polovici 18. storočia. Má polygonálne riešenie pravidelne členené stĺpikmi, medzi ktorými sú plastiky štyroch cirkevných otcov – sv. Hieronym, sv. Ambróz, sv. Augustín a sv. Gregor. Uprostred je socha Krista Spasiteľa. Unikátny je aj baldachýn nad kazateľnicou. Je taktiež pozlátený a bohato zdobený. Na spodnej časti baldachýnu je holubica, znázorňujúca Ducha svätého. Reštaurovanie drevenej architektúry kazateľnice a jej sochárskej a ornamentálnej výzdoby sa realizovalo v rokoch 2015-2016 Mgr. art. Miroslavom Polgárom, ktorý dokončil začatú prácu po náhlom úmrtí pána Jozefa Klecha. Reštaurátorské práce boli hradené z grantu MK SR a z prostriedkov OZ Godislav.

Pri vchode do sakristie stoji klasická krstiteľnica z prelomu 18. a 19. storočia – maľba na drevo, tepaný kov. Skrinková krstiteľnica ma na dvierkach maľbu krstu Pána Ježiša, vnútri je jednoduchá krstná misa z kovu. Táto krstiteľnica nahrádzala starú kamennú krstiteľnicu. Krstiteľnica nie je zreštaurovaná.

Prvý organ v kostole pochádzal z roku 1701, zadovážil ho vo svojej dobročinnosti D. Joannes Kardoss, kedysi farár vo Svätom Michale v Turci. V roku 1899 bol prestavaný a doplnený pedálom. Organ bol celodrevený, píšťale cínové a drevené, z vonkajšej strany bol zdobený pozlátenými ornamentmi. V roku 1973 sa za pôsobenia pána dekana Eduarda Vendrinského starý organ demontoval a realizovala sa montáž nového organa, ktorý zhotovila umelecká firma VARHANY KRNOV za 340 000 Kčs. Na nový organ sa uskutočnila zbierka vo farnosti. V septembri 2024 sme realizovali čistenie a ladenie organu v našom farskom kostole, ktoré vykonala firma pána Jakuba Vitáska z Krnova na Morave, ktorý je priamym potomkom staviteľa organu z roku 1973).

Podľa KV z roku 1798 boli vo veži kostola tri veľké zvony a nad svätyňou jeden malý zvon, na ktorom sa zvonilo na pozdvihovanie cez svätú omšu. Tieto zvony boli v chráme až do 1. svetovej vojny, rakúsko-uhorská armáda ponechala vo veži len jeden zvon a ostatné použila na odlievanie kanónov pre armádu. Náhradu za ne zabezpečil v roku 1928 farár Šebastián Slugeň a posvätil ich bývalý domanižský farár – kanonik Jozef Turček. Od tej doby sú vo veži tri zvony. Malý zvon nesie meno patróna kostola sv. Mikuláša (zhotovený v r. 1928 v Chomutove Richardom Heroldom). Stredný zvon nazývaný aj starý pochádza z roku 1909, nesie tiež obraz sv. Mikuláša (zvon vyrobili v Maďarsku na podnet M.S. Durneiss a je dodnes vo veži kostola) Veľký zvon hrubý, nesie meno sv. Jozefa (zhotovený tiež v Chomutove Richardom Heroldom v roku 1928).

Liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu okrem iného nariadila, aby kňaz neslávil svätú omšu pri oltári, ale na obetnom stole, a bol obrátený tvárou k ľudu, liturgickým jazykom už nie je latinčina, ale reč ľudu a na homíliu už nepoužíva kazateľnicu, ale ambónu. Z tohto dôvodu bola počas pôsobenia pána dekana Eduarda Vendrinského v kostole umiestnená drevená ambóna a obetný stôl, pod ktorým sú v súčasnosti uložené relikvie sv. Lucie, sv. Jakuba staršieho, sv. Notburgy, sv. Alfonza Mária de Liguori, sv. Kamila, sv. Štefana a sv. Filomény. Všetky tieto relikvie dostala farnosť Domaniža, prostredníctvom pána farára Mariana Ďurčana od zbožnej ženy na smrteľnej posteli, ktorá ich obdržala od jedného kňaza z Prahy počas prenasledovania cirkvi v Československu a desaťročia ich ukrývala. Za pôsobenia pána farára Ľubomíra Majtána boli umiestnené na tomto mieste aj relikvie blahoslavených Titusa Zemana a Anky Kolesárovej. Ešte počas pôsobenia v našej farnosti sa pán farár Marian Ďurčan snažil získať relikviu sv. Mikuláša, ale jeho úsilie bolo zavŕšené až po 5 rokoch, keď už nebol vo farnosti. V relikviári tvaru kríža je relikvia sv. Mikuláša, zo Španielska, ktorú venoval domanižskej farnosti pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci Domaniža (1268-2018).

Po dokončení prístavby kostola v roku 1940, za patronátu barónky M. S. Durneiss a počas služby kňaza Šebastiána Slugeňa v Domaniži, bol do bočnej lode nad lavicami umiestnený baldachýn a zástavy vyhotovené ešte v roku 1728 rodinou Esterházyovcov. Baldachýn stál na štyroch pozlátených farebných žrdiach, bol pretkávaný bielymi kvietkami a ozdobený bielo-červenými strapcami. Na vnútornej strane bol obraz dvoch anjelov ako kľačia pred monštranciou. Baldachýn niesli hasiči v uniformách pri procesiách na sviatok Božieho Tela po dedine a neskôr už  iba okolo kostola nad kňazom, ktorý niesol Sviatosť oltárnu k oltárikom. Baldachýn, ktorý sme použili v roku 2025 pri slávnosti Božieho Tela už nie je pôvodný. Pri procesiách sa používali tiež štyri veľké zástavy, ktoré boli darom od zámožných občanov Jána a Mikuláša Domanických, z nich sa nezachovala ani jedna. Dodnes sa však zachovala zástava Bratstva svätého Škapuliara, obraz na zástave je už zreštaurovaný z prostriedkov OZ Godislav, telo zástavy sa momentálne reštauruje, zachoval sa tiež kríž, ktorý ukončieval žrď. Občianske združenie Godislav Domaniža uchováva a plánuje zreštaurovať tiež štyri obrazy zo zástav (maľba na plátne), ktoré sa našli na povale kostola, ale zatiaľ sa nevie presne určiť ich datovanie. Sú to maľby s vyobrazením sv. Jozefa, Sv. Michala archanjela, sv. Jána Nepomuckého – patróna spovedníkov a Zvestovanie Panne Márii.

V roku 1940 bolo pri rozširovaní svätyne na južnej strane zrušené pôvodné drevené vonkajšie schodisko na vežu a chór a nahradené vnútornými schodiskom. Dnešná podoba veže má štyri podlažia. Vstup do veže je zo západnej strany chrámu z chóru. Na vrchol veže vedú drevené  rebríkové schody a na štvrtom podlaží je umiestnený hodinový stroj, ktorý nahradil pôvodné vežové hodiny z prvej polovice 20. storočia, umiestnené na severnej strane veže. Bola to jemná kováčska práca , autora nepoznáme. (nové hodiny inštalovala v roku 1993 firma Elektron Vyškov, boli darom od občana Domaniže, hodiny majú už tri ciferníky).

Najvyššie podlažie veže tvorí drevená stĺpiková konštrukcia s ochodzou, s doskovou podlahou a dreveným zábradlím. Vplyvom poveternostných podmienok, poškodením hnilobou, drevokazným hmyzom, mechanickým poškodením a tiež poškodením abiotického charakteru bola ochodza v zlom technickom stave, môžeme konštatovať, až v havarijnom. Na základe dendrochronologického výskumu z odobraných vzoriek sa predpokladá, že posudzovaná ochodza bola zrealizovaná pri rozsiahlej prestavbe kostola v roku 1784. (Farnosť Domaniža preto dala v roku 2021 vypracovať statický posudok veže, súčasťou ktorého bolo aj dendrochronologické zhodnotenie existujúcich prvkov ochodze a na základe návrhu sanácie ochodze a v súlade s rozhodnutím KPÚ v Trenčíne sme mohli na jeseň 2024 začať s jej rekonštrukciou. Práce na obnove ochodze s vysokou profesionalitou zabezpečovala firma Krov na mieru pána Dušana Mišíka, dodržiavajúc všetky predpísané postupy s rešpektovaním aj tej istej drevnej hmoty. Začiatkom roka 2025 firma vyrobila aj nový rapkáč a inštalovala ho do veže vo Veľkom týždni. Tento projekt bol uhradený z grantu Obnovme si svoj dom z MK SR, z farských prostriedkov a tiež vďaka spoluúčasti obce. Veríme, že realizácia aj tohto projektu napomôže komplexnej obnove NKP – nášho farského kostola).

Z doteraz napísaného vieme, že v 17. a 18. storočí bola patrónom chrámu rodina Esterházyovcov. Z tohto dôvodu pri veľkej prestavbe chrámu v roku 1643 boli vybudované pod chrámom krypty na pochovávanie členov rodiny (podľa nariadenia kráľa sv. Štefana sa šľachta mala pochovávať v hrobkách alebo pod dlažbou kostola). Krypta nazývaná aj „panská“ bola postavená na epištolovej strane pod svätyňou chrámu, do nej  bol prenesený aj vznešený gróf Gabriel Esterházy de Galanta, ktorý zomrel v roku 1616, dovtedy pochovaný pod dlažbou kostola (na dlažbe bol aj vyrytý náhrobný kameň). Druhá krypta bola postavená neskôr, bola väčšia a siahala až pod chrámovú loď, do ktorej sa pochovávali iba bohatší zemania, tu boli prenesení aj Gašpar Kardoš a manželka Justína Nagyová, dovtedy pochovaní pod dlažbou vo svätyni. Od dôb panovníka Jozefa II. sa už v kostoloch nemohli pochovávať žiadni šľachtici, ale na cintorínoch vo vopred pripravených  hrobkách. Ostatní poddaní sa mohli pochovávať v tesnej blízkosti kostola zo všetkých strán. Keď cintorín už kapacitne nestačil, bola postavená drevená kostnica. Časom však bola preplnená kosťami a preto na začiatku 19. storočia bol zriadený, otvorený a vysvätený nový cintorín (1815).

V súčasnosti sa v krypte nachádza rakva so zosnulým telom. Do začiatku 80-tych rokov sa na Dušičky krypta otvárala a pri rakve sa zapaľovali sviečky. Zubom času a návštevníkmi sa rakva poškodzovala a preto sa v tom období dala urobiť nová väčšia rakva. Do nej sa uložili kosti, ktoré boli nájdené v krypte a navrch bolo uložené zachované telo kňaza v zelenom omšovom rúchu a v kožených čižmách. Vynára sa otázka identifikácie mŕtveho v rakve a natíska sa otázka, či by ním nemohol byť práve kňaz Juraj Vrtík, domanižský farár, ktorý pôsobil v Domaniži 8 rokov, ktorého prepadli zbojníci Jánošíkovej družiny, postrelili a ktorý na následky zranení zomrel. O podrobnostiach tejto udalosti ako aj o názore, či je v krypte zachované telo Juraja Vrtíka alebo nie, sa môžete dozvedieť v publikácii Drahomíra Veličku: Juraj Vrtík – Osudný výstrel. V súčasnej dobe je krypta zatvorená.

Komplexná obnova Rímskokatolíckeho kostola sv. Mikuláša biskupa v Domaniži zahŕňala okrem interiéru aj výmenu strešnej krytiny na lodi a prístavbe kostola. V roku 2011 sa vymenila šindľová strešná krytina na lodi a presbytériu kostola) (výmenu realizovala firma Františka Štefaňáka z Oravskej Polhory) a v roku 2013 sa vymenila strešná krytina na prístavbe kostola, plechová krytina za medenú (obnovu realizovala firma Tibor Kavecký POKRYSTAV z Kamennej Poruby, vymenil sa celý krov nakoľko bol zničený, zateplila sa prístavba) Obidva projekty boli zrealizované z väčšej časti z prostriedkov farnosti, potom  z grantu MK SR Obnovme si svoj dom a tiež vďaka spoluúčasti obce Domaniža.

V roku 2017 sa realizovala obnova a výmena okenných výplní v kostole (firma ALU – METAL, s.r.o.), v presbytériu bola do okna nainštalovaná vitráž sv. Mikuláša , patróna kostola, ktorú venovalo Občianske združenie Godislav Domaniža (zhotoviteľ vitráže firma Spoločnosť priateľov skla s.r.o. v zastúpení Pavol Potecký Dis.). V roku 2018 boli obnovené vnútorné omietky v kostole, zakonzervované zbytky malieb všetkých vývojových etáp vo svätyni a očistená maľba v kupole (odborné práce boli vykonané firmou STAVBAL s.r.o. – Ján Balaj). Oba tieto projekty mohla farnosť realizovať aj vďaka grantu MK SR Obnovme si svoj dom, spoluúčasti obce a farských prostriedkov.

V zime v roku 2023 sa následkom poveternostných vplyvov a dlhého veku zosypala časť hradbového múra na severnej strane od kostola. Kamene sa zosypali na korene chránených líp vo farskej záhrade. Aj z tohto dôvodu bolo nutné uvedenú skutočnosť riešiť. Hradbový múr nanovo postavila firma Miroslava Augustína z Domaniže, práce a náklady, s tým spojené  boli hradené z prostriedkov farnosti.

Touto cestou chceme vyjadriť veľké poďakovanie pani Mgr. Márii Ružôňovej, ktorá nám ako zástupkyňa Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne od roku 2006 do konca roku 2023 bola veľmi nápomocná odbornou radou a skúsenosťami s prácami na sakrálnych objektoch. Svojimi rozhodnutiami v súlade s pamiatkovým zákonom, nám pomohla pri realizácii komplexnej obnovy nášho farského kostola.

MARIÁNSKA ÚCTA  V DOMANIŽSKEJ FARNOSTI

Pôjdem v tejto chvíli šťastnej k čistej Ľalii, ku Karmelskej a prekrásnej Panne Márii. Volať budem Zdravas, Mária, pros za nás, Škapuliarska Matka Božia, oroduj za nás.

V kanonickej vizitácii z roku 1801 sa hovorí, že spolupatrónkou domanižského chrámu je Nanebovzatá Panna Mária. Smelo môžeme povedať, že je to mariánsky chrám. Keby sme totiž chceli vymenovať všetky obrazy, sochy, znaky a nápisy poukazujúce na Pannu Máriu v kostole a jeho okolí, bolo by ich až 22. Už v roku 1701 boli v chráme tri mariánske oltáre: Oltár k úcte Panny Márii počatej bez dedičného hriechu, Oltár Škapuliarskej Panny Márie a Hlavný oltár Nanebovzatej Panny Márie. Na veľkú úctu k Panne Márii poukazuje aj niekoľko nespochybniteľných faktov:

Už v roku 1643 bol v našom kostole oltár k úcte Panny Márie Nanebovzatej a dogma o Nanebovzatí Panny Márie bola vyhlásená až 1.11.1950 pápežom Piom XII. Rozdiel 307 rokov!

V roku 1701 bol v kostole oltár k úcte Nepoškvrnenej Panny Márie a až v roku 1830 sa v Paríži zjavila Panna Mária sv. Kataríne Labouré ako Mária počatá bez dedičného hriechu (129 rokov neskôr).

Sv. Bernadete sa zjavila Panna Mária ako Nepoškvrnené počatie v roku 1858 v Lurdoch (157 rokov neskôr).

A nadôvažok – dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola vyhlásená 8.12.1854 pápežom Piusom IX. (153 rokov neskôr).

Kult Panny Márie bol silno narušený počas stavovských povstaní (1604-1711), kedy sa evanjelici zmocnili aj nášho kostola a všetky sochy a obrazy Panny Márie museli byť odstránené, ale úctu a lásku k Panne Márii sa nepodarilo vykoreniť zo sŕdc veriacich.

Úcta k Panne Márii Karmelskej sa vo farnosti Domaniža rozšírila už v 17. storočí.  Na začiatku 18. storočia dala táto skutočnosť podnet k postaveniu bočného oltára a založeniu Bratstva svätého škapuliara, ktoré bolo oficiálne potvrdené aj pápežom Benediktom XIV. dňa 25.3.1741. Chrámu i oltáru bolo zároveň udelené privilégium úplných aj čiastočných odpustkov a chrám sa stal pútnickým. V KV z roku 1798 sa píše:  Najbližšia nedeľa po sviatku blahoslavenej Panny Márie Karmelskej je veľkým sviatkom a to nielen pre túto farnosť ale i pre celé okolie.

To všetko za služby farára Jána Goldberga v Domaniži. Od toho času až podnes bratstvo vzrastá a rozširuje sa. Počas 20. storočia sa do knihy nezapisovali noví členovi z dôvodov nedodržiavania náboženskej slobody, ale každý nový člen dostal pri vstupe knižočku s modlitbami, dátumom prijatia a podpisom toho, kto ho prijal do bratstva. Od roku 2003 sa vo farnosti vedie nová kniha s menami členov bratstva, aktuálne je zapísaných 2107 členov, z toho našich farníkov len 237! Od roku 2003 k nám chodia aj bosí karmelitáni zo Starých hôr, ktorí ľudí prijímajú do Bratstva sv. škapuliara.

 V prísľuboch Panny Márie čítame: Keď tí, čo bohabojne nosili sv. škapuliar odídu zo sveta a budú uvrhnutí do očistca, ja, Matka, láskavo zostúpim v sobotu po ich smrti a koľkokoľvek z ich nájdem v očistci, vyslobodím ich a vyvediem ich na horu večného života…“ Vieme pochopiť veľkosť tohto prisľúbenia?

Svätý škapuliar je dar Matky Božej pre nás. Prosme ju, nech toto dedičstvo úcty a lásky nám je zachované dnes i pre budúce časy. Sľúbme jej, že budeme jej vernými nasledovníkmi.

Mnohí z nás iste navštívili rôzne kúty sveta, vošli do chrámov a obdivovali ľudský um a šikovnosť rúk tých, ktorí ich zdobili. Keď sme stáli v katedrále či bazilike, mali sme možno pocit, že náš kostolík je malý, jednoduchý, chudobný, dedinský… Ale predsa v ňom už 757 rokov (a to vieme s istotou) prebýva Boh, je to náš dom modlitby, stánok Boží. Prosme často patróna sv. Mikuláša aj Nanebovzatú Pannu Máriu, prosme tých, ktorých sochy, obrazy a relikvie sú v našom chráme, aby nám Boh na ich príhovor zachoval dedičstvo našich otcov. Nech hlbšie poznávanie nášho chrámu vzbudí v našich dušiach túžbu po Ježišovi, ktorý nás tam skutočne očakáva…

VÝSADY KARMELITÁNSKEHO ŠKAPULIARA

1. Kto umrie oblečený do sv. škapuliara, nebude zatratený.

2. Ten, kto nosí sv. škapuliar, si ako ctiteľ Matky Božej zabezpečuje jej ochranu pre dušu i telo v tomto živote a mimoriadnu pomoc v hodine smrti.

3. Každý, kto nábožne nosí sv. škapuliar a zachováva čistotu podľa stavu, bude vyslobodený z očistca prvú sobotu po svojej smrti.

4. Tí, ktorí patria do bratstva sv. škapuliara, sú duchovne spojení s karmelitánskym rádom a majú účasť na jeho duchovných dobrách v živote i po smrti, ako sú sväté omše, sväté prijímania, sebazapierania, modlitby, pôsty a pod.

ZÁVAZKY PRE TÝCH, KTORÍ PATRIA DO BRATSTVA SV. ŠKAPULIARA

1. Prijať karmelitánsky škapuliar z rúk kňaza.

• Zapísať sa do knihy Bratstva sv. škapuliara.

• Vo dne v noci nosiť na sebe sv. škapuliar.

• Vykonať každý deň modlitbu určenú v deň prijatia do Bratstva (napr. Pod Tvoju ochranu…)

• Nasledovať cnosti Najsvätejšej Matky a rozširovať jej úctu.

PRAKTICKÉ  RADY ODPORÚČANÉ ČLENOM BRATSTVA SV. ŠKAPULIARA

1. Čistým životom sa stávať hodným materinskej lásky Kráľovnej Karmelu.
2. Aspoň raz v mesiaci a najmä pri príležitosti sviatkov Matky Božej pristupovať k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu.
3. Príležitostne navštevovať kostol a modliť sa k Najsvätejšej Matke.
4. V tretiu nedeľu mesiaca sa zúčastniť na škapuliarskej procesii v karmelitánskom kostole (ak je to možné) a rozširovať škapuliarsku pobožnosť.
5. V každom možnom čase konať dobrovoľné sebazapierania.
6. Vzývať o ochranu Pannu Máriu strelnými modlitbami, ako napr. Kráľovná sv. škapuliara, vezmi ma pod plášť svojej ochrany.
7. Zaujímať sa o karmelitánsky rád: jeho históriu, vývoj, činnosť. Pomáhať mu modlitbou, almužnou, získavať mu priateľov ako aj dobré a sväté povolania.